Všetci sa zhodneme na tom, že udeľovanie opráv a hodnotenia žiakom môže byť chúlostivá záležitosť. Dávno preč sú časy, keď vás učitelia tanca uprostred hodiny jednoducho zavolali po mene a povedali vám na rovinu, čo robíte zle. Je zvláštne, ako moja generácia milovala takýto druh pozornosti. Každá pozornosť od učiteľa bola dobrá pozornosť, či už to bol kompliment alebo spätná väzba. Znamenalo to a chápalo sa, že si vás učiteľ všimol a zaujíma sa o vás, váš talent a pokroky.
V súčasnosti sa kritika niekedy neprijíma úplne rovnako. Možno je to čiastočne spôsobené záplavou hodnotenia, s ktorou sa deti stretávajú v škole, alebo neustálym spôsobom, akým môžu byť „hodnotené“ v každodennom živote. Bohužiaľ, pri tejto citeľnej citlivosti je ťažké vedieť, kde sú hranice a ako to skĺbiť s tým, aby sme boli efektívnym a angažovaným učiteľom.
Ale moja otázka znie: „Kedy sa z nápravy stala zlá vec?“ Kedy to začalo znamenať, že nie ste dosť dobrí alebo že vás učiteľ „nenávidí“? Kedy a ako vzniklo toto zmýšľanie? A prečo máme tendenciu spájať negatívnu kritiku s kritikou, keď sa podáva s jediným zámerom pomôcť človeku napredovať? Je tu nedorozumenie, ktoré treba vyriešiť. Je dôležité, aby učitelia vždy pamätali na svoj zámer udeľovať kritiku a aby boli voči svojim študentom čo najtransparentnejší. Pomáha to zabezpečiť pochopenie. Je načase, aby študenti pochopili, že oprava je samozrejmosťou. Ak by nemali priestor na zlepšenie, prečo by potom chodili na hodiny? Dokonca aj tí najvyznamenanejší profesionáli sa nechávajú opravovať. Rozdiel je v tom, ako tieto opravy dávame a prijímame a čo s nimi robíme. Veľmi veľa to súvisí aj s tónom, podaním a spôsobom, akým tieto korekcie robíte. Pozitívne posilnenie je nevyhnutné, ale priama a vecná výpoveď môže byť tiež prospešná. Je to rovnováha. Spomeňte si, ako ste vnímali svojich učiteľov. V dôsledku toho si to uvedomte a pamätajte, že každý študent je iný a môže potrebovať rôzne prístupy, aby pochopil učivo, ktoré sa ho snažíte naučiť.
Pamätajte však, že vašou úlohou ako učiteľa nie je len korigovať, ale umožniť tanečníkom pochopiť, že tieto prejavy lásky pochádzajú z dobrého úmyslu a skúsenosti. Pripomínajte svojim študentom, že na prijímanie korekcií od pedagógov by sa mali pozerať ako na dar, nie ako na znak zlyhania. Je to prvý krok k tomu, aby vaši tanečníci mali v štúdiu čo najpozitívnejšie skúsenosti. Ak chcete ísť ešte o krok ďalej, možno budete chcieť podporiť normu správania a etikety, aby vaši tanečníci po prijatí opravy alebo odpovede na otázku povedali učiteľovi „ďakujem“. Je to dobrý zvyk, ktorý im treba vštepiť, a vytvára pre nich neustálu pripomienku, že sú uznávaní. Že sa niekto takto živo zaujíma o ich budúcnosť. Je vašou povinnosťou pripomínať im, že ste tu pre nich; učiť, pomáhať, viesť, podporovať, mentorovať a áno.....občas ich opraviť. Vysvetlite im, že každá oprava je pre nich novým poznatkom, ktorý si môžu vziať so sebou a rozvíjať tak svoju odbornú prípravu a vzdelanie. Čím viac budú vedieť, tým viac sa im bude dariť, a to je dar, ktorý im nikto nikdy nebude môcť vziať!
Veľa šťastia!